Duben 2009

Diskusia - Jar

19. dubna 2009 v 12:43 | ©Natynek

Myslím si,že Jar je celkom v pohode,ale niekedy je aj trochu zima, napr. už bolo aj 17 stupňov! Ale zase beriem na úvahu,že všetko rozkvitá a sadí sa.Ako minule,som prechádzala pomedzi domy,respektíve som brázdila ulicami,a proste som si viacej vnímala okolie,ako keby,ja neviem bolo to také iné,nebolo to stále,že kam sa všade pozriem sneh,sneh,sneh. Takže to znova bolo niečo iné,som sa akosi do Jari v ten deň vcítila,som to tak inak vnímala,a bolo to také magické.Vlastne celú jar vnímam viacej cez magickú stránku,lebo sa všetko obnovuje,proste je to taký čas obnovy.Ja jar vidím z takéhoto pohľadu,a aj keď sa pozerám po internete,tak niekedy je mi celkom uvoľnujúco,proste je to relax,ale keď si spomeniem na tie všetky starosti,je to niekedy dosť unavujúce,už keď si na to vlastne spomeniem.Vnímam ju ako najkrajšie ročné obdobie cez celý môj život.Keď výjdem von,tak sa nadýchnem jemného vánku a vždy mi príde tak príjemne,a uvoľnujúco,je to to isté ako keby som bola na nejakej dovolenke cez lenté prázdniny,alebo hoci aj jarné,ale keď si to tak zoberiem,pre mňa platí porekadlo: "Všade dobre,Doma najlepšie"! :)
Natynek

1.Kapitola-Warvold

11. dubna 2009 v 12:40 | ©Natynek
"Prestaň drkotať zubami,lebo sa budeme musieť vrátiť a sedieť pri ohni,"povedal môj spoločník.Zložil si veľkú hrubú pelerínu a prehodil mi ju cez plecia.Musela som si ju pridržiavať,aby sa mi nevliekla po zemi,no bolo mi pod ňou príjemne a aj posledné záchvevy triašky pomaly ustúpili.
Slnko zapadlo a nad uliciami sa každých šesť metrov po oboch stranách cesty,po ktorej sme kráčali,rozvietili lampy s ostrými žltými lúčmi.Kamená dlažba osvetlená mäkkým svetlom prispievala k ročivej atmosfére prechádzky.Zakaždým,keď sme zabočili za roh,vítali nás ďalšie kľukaté rady lámp,domov a malé výklady obchodov.Niektoré dvere boli namaľované jasnou modrou alebo fialovou farbou,no domy,tesne natlačené jeden na druhý,boli celé z kameňa vybieleného vápnom.Kráčali sme vedľa seba bez slova.Mesto bolo tiché,iba občas niekde v diaľke na hradbách,zahúkala sova,čo hladala potkany alebo inú háveď.Na konci chodník potemnel a prišli sme k zamknutej železnej bráne.Môj spoločník vytiahol z vrecka zlatý klúč a priložil ho k malej oválnej škatuľke,ktorá mu visela na krku-tento medailón som videla veľa ráz.Sledovala som,ako ho otvoril a vytiahol druhý klúčik.Bol to náš vodca,muž,ktorý sa odvážil preniknúť do tajov vonkajšieho sveta ďalej než my ostatný.Bolo teda jasné,že bude strážcom skrytého kľúča.Strážil toľko našich dejín a toľko našich najhlbších tajomstiev.Sledovala som,ako vsunul kľúč do zámky na bráne a brána na zhrdzavených pántoch sa otvorila.Zmizol v tme a potichu na mńa zvolal,aby som išla za ním.Nahmatala som jeho ruku,chytil ma a kráčali sme dalej,jeho pelerína sa teraz vliekla za mnou.Zastal,vybral mi ruku zo svojej dlane,vystrel mi ju a ťahal,až som nahmatala hladký povrch skaly ešte teplej od toho,čo sa cez deň piekla na slnku.Načahovala som sa tak vysoko,ako som len dočiahla,nahmatala som spoj a potom ďalšiu skalu.
"To je múr hradieb,"povedal."Myslel som si,že ti bude príjemné sa ho dotýkať."Okrem jeho dychu som nepočula nič.Po chvíli pokračoval."Celú svoju mladosť som strávil budovaním týchto hradieb,aby nás ochránili pre nebezpečenstvami.Teraz niekedy rozmýšlam,či som ich neuzavrel vo vnútri."
"Prečo to hovoríš?"Keď si moj oči zvykli na tmu,rozoznala som jeho črty.Bol zamyslený,hľadel na múr a jemnými prstami prechádzal po spoji.Ošlahanú tvár mal plnú vrások a vlasy na hlave a chlpatá brada sa mu splietli do huňatej bielej kúdele."Vieš čo,Alexa,sadnime si na chvíľku a vyrozprávam ti jeden príbeh.Musíme byť potichu,inak na nás Kotcher naženie psy,aby si našli niečo pod zub."
Bol známy tým,že si vymíšľal strašidelné rpíbehy o obrovských pavúkoch ktoré preliezajú cez hradby,aby žrali deti,takže som sa prirodzene bála."Aký príbeh mi porozprávaš?"spýtala som sa.
"Vlastne je to skôr bájka.Počul som ju kedysi dávno,pred všetkým týmto,keď som bol na cestách."Ukázal širokým gestom seba a jeho oči hľadeli kamsi do nekonečnej diaľky."Vačšina ludí nevie,koľko som cestoval,keď som bol mladý.Celé mesiace bez prestania som kráčal všetkými smermi míle a míle,celkom sám.No potom prišli Renny a Nicolas a čoraz väčšmi som ich potreboval chrániť.Veľmi som sa bál odísť od nich preč,a tak som zostával blízko domova.Onedlho som začal budovať tieto hradby aby som ochránil svoju rodinu a všetkých ostatných."Obaja sme teraz sedeli a keď pokračoval,hladel mi do očí.
"Pamätaj si jedno,Alexa.Ak si niečo zvolíš za svoj životný cieľ,dbaj na to,aby to bolo niečo,z čoho môžeš mať odbrý pocit,keď budeš taká stará ako ja."Na chvílku sa odmlčal,buď aby slová zdôraznil,alebo preto,že zabudol čo chcel povedať ďalej-nebola som si tým istá.Zakrátko pokračoval."túto bájku som počul na jednej zo svojich ďalekých ciest.Tak veľmi sa mi páčila,že som sa ju naučil naspamäť."A potom mi ju odrecitvoal a znela takto:

Raz šiesti muži Hindustanu
a zanietení vedci
sa vypravili skúmať slona
(no slepí boli všetci).
Z nich každý myseľ potešiť chcel
postrehom zvláštnych vecí.

Tak prvý príde ku slonovi
a vráža prekvapene
do boku,čo je veľký,pevný
a padá,vstáva,stene:
"Ó,Pane Bože!Vedzte,že ten
slon podobá sa stene!"

Kel berei druhý do rúk,zvolá:
"Tá oblosť,hladkosť,krása!
A ako ostro nabrúsený!
Tak múdrejší som zasa,
už viem,že tento sloní zázrak
oštepu podobá sa!"

Už slonovi sa tretí dostal,
má pocit-je v tom zrada.
To v rukách sa mu chobot krúti.
No svoju úzkosť zvláda
a prehovorí:"Ten tvor sloní
je nejaký druh hada!"

Keď štrvrtý šmátra po priestore
tak chytí sloniu nohu.
"nuž,toto zviera prenádherné,"
vo vzletnom vraví slohu,
"so stromom,čo nám krášli bytie,
má podobnosť ver,mnohú."

A piaty,ktorý chytil ucho:
"Nuž,bez ohľadu na zrak
tú podobu aj slepí chápe,
vie-tento slobí zázrak
je čosi ako veľký vejár.
Pochybnosť?Ani náznak!"

A šiesty,čo ci o tvorovi
chcel urobiť svoj obraz,
mal na dosah chvost,ktorý tiež
jednou zo sloních okrás,
a povedal:"Už je mi jasné,
že slon je ako povraz."

Tak medzi mužmi z Hindustanu
vypukli v plnej sile
škriepky a každý tvrdil svoje,
až do poslednej chvíle,
a hoci každý z nich mal pravdu,
bol každý na omyle!

Poučenie:
Tak v náboženských vojnách často
si protivníci smelí
len melú svoje,ignorujú
to,k čomu druhý cieli
a hádajú sa o slonovi,
ktorého nevideli.

"Na takéto zábudlivého človeky to nebolo zlé,"konštatoval.
"Prestaň sa tváriť tak zachmúrene.Podľa mňa máš výbornú pamäť."
"Vnútri týchto hradieb je množstvo tajomstiev a oveľa viac sa ich potĺka vonku okolo nich,"povedal zlovestne.
"Myslím,že sa onedlho stretnú."Mrmlal si ešte niečo o tom,že celý čas mali pravdu,ale teraz mal hlas už tichší a hundral si pre seba.Zostali sme sedieť a počúvali sme,ako fúka tichý večerný vietor.Na jeho slovách či na tej noci bolo čosi,čo mi vliezlo až pod kožu a roztriaslo ma ešte väčšmi než predtým.Cítila som,že sa stalo niečo veľmi zlé.A ten pocit ma premáhal.
"Je mi zima,nemohli by sme ísť?"spýtala som sa.
Neodpovedal mi,a ja som v tej jasnej chladnej noci pozrela naňho a hneď mi bolo jasné,že Warvold je mŕtvy.